História VS na Slovensku

História výstavby priehrad na Slovensku siaha do začiatku 16. storočia. V roku 2010 uplynulo 500 rokov od výstavby prvej priehrady Veľká Vodárenská, postavenej na našom území v roku 1510 neďaleko Banskej Štiavnice.

Významné postavenie vo vývoji priehradného staviteľstva u nás prináleží najmä 1. polovici 18. storočia, ktorému právom patrí prívlastok „Zlatý vek priehradného staviteľstva“. Bol to predovšetkým vývoj banského priemyslu v Banskoštiavnických revíroch, kde sa najmä v 17. až 19. storočí ťažili zlaté, strieborné a iné vzácne kovy. Tu – za účelom získania energie pre odčerpávanie podzemných vôd z banských štôlní, ale aj za účelom získania zásob vody pre banský priemysel boli v tejto oblasti, chudobnej na povrchové vodné zdroje, vybudované umelé nádrže, tzv. tajchy. O ich výstavbu sa zaslúžili významné osobnosti, akými boli Samuel Mikovíny, ale aj Matej Kornel Hell a jeho syn Jozef Karol Hell.

V tom čase tu bolo vybudovaných okolo 50 – 60 nádrží, z ktorých je ešte dnes v prevádzke 22. Spomedzi nich tu možno spomenúť napr. nádrže Veľká Kolpašská, Dolná Vindšachtská, Veľká Vindšachtská, Malá a Veľká Richňavská, Otergrund, Evička, Dolnohodrušská, Rozgrund , Počúvadlo a iné. Táto unikátna vodohospodárska sústava, ktorá si nesporne zaslúži náš obdiv, bola v roku 1993 spolu s mestom Banská Štiavnica UNESCO-m zaradená na listinu kultúrneho dedičstva ľudstva.

V súvislosti s históriou rozvoja a výstavby nádrží a priehrad na území Slovenka treba spomenúť aj také skvosty, akými je nádrž Úhorná na Spiši (obr. 3), alebo klauzúry Korytnica, Stošky, Bacúch, Hročok a iné, využívajúce vodu ako dopravné médium pri ťažbe a doprave dreva, či dômyselná energetická sústava Motyčky – Jelenec – Staré hory zo začiatku 20. storočia (obr. 4a, 4b). V duchu hesla „Voda je život“ treba poznamenať, že voda skutočne život dáva, ale ho aj berie.

A berie ho práve vtedy, keď jej je nedostatok (v období sucha), ale aj keď jej je prebytok (v čase povodní). Tomuto nežiaducemu javu možno predchádzať práve výstavbou vodných nádrží, ktoré slúžia na vyrovnávanie prietokov v čase a priestore.

Budovanie Vážskej kaskády

Váh je najvýznamnejšou a po Dunaji najväčšou riekou na Slovensku. Pramení v horskej oblasti medzi dvoma pohoriami –  stredoeurópskymi veľhorami Vysokými Tatrami a viac ako 2000 metrov vysokým pohorím Nízkych Tatier. Na svojej viac ako 375 kilometrov dlhej ceste
prekonáva Váh výškový rozdiel nad 900 metrov a svoju cestu končí v dunajskej nížine, kde sa pri Komárne vlieva do Dunaja. Meno  rieky Váh  pochádza  z latinského  názvu  “vagus”,  čo  znamená  túlavý alebo blúdiaci. Toto nám prezrádza, že divoká a neskrotná rieka často menila svoje koryto už v časoch
rímskej  ríše,  ktorá mala  v tejto  oblasti  svoje  severné  hranice. Dokazuje  to  aj  nápis  rímskych légií z roku 179 n.l. na skale vo vtedajšom Laugaritiu – terajšom meste Trenčíne. Keďže údolie Váhu  je oddávna osídlené, spôsoboval  takýto charakter  rieky obyvateľstvu veľa ťažkostí. Vo
väčšej  časti  svojho  toku  preteká  Váh  pomerne  úzkym  údolím,  v ktorom  zberá  vodu z početných  prítokov,  prameniacich  v okolitých  zalesnených  pohoriach  a často  prinášajúcich povodňové prívaly. Kľúčom  k zvládnutiu  povodní,  ako  aj  určitému  vyrovnaniu  výkyvov  prietoku  vody
riekou v priebehu roku, sa stali veľké vodné nádrže na hornom toku rieky. V rokoch 1941 - 53 bolo  vybudované VD Orava  na  najväčšom  prítoku Váhu,  rieke Orave  a v roku  1976 ďalšia vodná  nádrž  pri  priehrade  Liptovská Mara  na  hornom  toku  Váhu  s vyrovnávacou  nádržou
Bešeňová. Využitie vody z nádrží na výrobu elektriny zaisťujú špičkové vodné elektrárne priamo pri uvedených priehradách. Ale hlavný význam nádrží vedľa ochrany pred povodňami spočíva v zaisťovaní  vyšších  prietokov  vody  v priebehu  roku  pre  všetky  nižšie  položené  elektrárne
vážskej  kaskády,  ako  aj  v  zaisťovaní  vody  pre  priemysel  a zavlažovanie.  Riečna  plavba  na Váhu zatiaľ nie je rozvinutá, ale počíta sa s ňou v budúcnosti po vybudovaní riečnych stupňov na  dolnom  Váhu  a na  Dunaji,  ktoré  umožnia  napojiť Váh  na  dunajskú  plavbu.  Pre  potreby
plavby majú  niektoré  z terajších  vážskych  stupňov  už  vybudované menšie  plavebné  komory, buď  dohotovené  úplne  alebo  len  v hrubej  stavbe. Tieto  komory  dnes  slúžia  ako  jalové  priepusty. Výstavba vážskej kaskády vodných elektrární bola zahájená okolo roku 1930. Ako prvá
bola  postavená  a v roku  1936  uvedená  do  prevádzky  elektráreň  Ladce.  Po  nej  nasledovali v roku 1946 elektráreň  Ilava a v roku 1949 elektráreň Dubnica. V roku 1939 boli zahájené aj prípravné  práce  pre  výstavbu  priehrady  na  Orave,  ale  tu  boli  práce  vojnovými  udalosťami
a ťažkosťami  výstavby  na  pieskovom  podklade  spomalené,  takže  elektráreň Orava  bola  uvedená do prevádzky až v roku 1953.
Rozsiahla výstavba vážskej kaskády vodných elektrární sa rozvinula až v podmienkach budovania po druhej svetovej vojne. V tejto dobe sa už nestavali  len  jednotlivé elektrárne, ale súčasne celé skupiny elektrární. Tak v rokoch 1953  - 55 bola spustená do prevádzky skupina
elektrární Kostolná – Nové Mesto – Horná Streda na ďalšom derivačnom kanále.V roku  1956  bola  spustená  elektráreň  Trenčín  ako  štvrtý  stupeň  derivačnej  skupiny Ladce - Ilava – Dubnica – Trenčín. V rokoch 1957 - 58 bola spustená špičková elektráreň pri
priehrade Nosice,  ktorá  je  významným medzičlánkom  vážskej  hydroenergetickej  sústavy.  Jej stredne veľká nádrž je schopná zachytiť také množstvo vody, ktoré umožňuje zaistiť týždennú reguláciu odtoku z nádrže a tým zlepšiť prevádzku vo všetkých nižšie na Váhu umiestnených
elektrárňach:  súčasne  nádrž  umožňuje  vyrovnávať  aj  špičkový  odtok  z vyššie  položených elektrární. V rokoch 1957  - 58  išla do prevádzky aj hornovážska derivačná skupina elektrární Krpeľany  - Sučany, doplnená v rokoch 1960 - 61 posledným stupňom  tejto skupiny, elektrár-
ňou  Lipovec.  V roku  1960  bola  spustená  do  prevádzky  špičková  elektráreň  Madunice. V rokoch 1962 - 65 bola uvedená do prevádzky ďalšia hornovážska skupina elektrární Hričov - Mikšová  I  -  Považská  Bystrica,  ktorá  najlepšie  odpovedá  požiadavkám  na  derivačný  typ
elektrární.  Pri  tejto  skupine  bola  vybudovaná  aj  malá  pokusná  prečerpávacia  elektráreň Mikšová  II,  vybavená  reverznou  diagonálnou  turbínou,  úspešne  vyskúšanou  v roku  1966. V roku  1981  bola  uvedená  do  prevádzky  najväčšia  prečerpávacia  elektráreň  u nás  –  Čierny
Váh, s hornou nádržou vo výške 1160 m n. m., s užitočným objemom 3,7 mil. m3. Pre zmiernenie  následkov  špičkovania  s vodnou  elektrárňou  Orava  bola  v roku  1979  vybudovaná
vyrovnávacia nádrž s elektrárňou v Tvrdošíne. Objem nádrže je 4,1 mil. m3 . V roku 1985 bola uvedená  do  prevádzky  vodná  elektráreň  Kráľová  nad  Váhom  ako  riečny  stupeň  s nádržou
o celkovom objeme 65,5 mil. m3
.

Zdroje Uzemneplany.sk